Francúzština sa jej vždy páčila. Tak jednoduchý dôvod primäl Evu podať si prihlášku na francúzske bilingválne gymnázium. A rovnaký dôvod ju dostal aj na vysokú školu, kde v štúdiu francúzštiny pokračuje. Hoci sa to zdá byť až banálne, pred niekoľkými rokmi Eva ešte netušila, ako jej to zmení život.
Keď sa Eva Lietavová pred šiestimi rokmi pripravovala na príjimačky na gymnázium, do školy sa tešila. Po piatich rokoch štúdia zmaturovala s pocitom, že už sa tam nikdy nechce vrátiť. „Hneď po maturite som cítila predovšetkým obrovskú úľavu,“ hodnotí Eva gymnaziálne časy. Dnes má dvadsať rokov, je na vysokej škole, a napriek všetkému na francúzštinu nezanevrela.
Bilingválne gymnáziá na Slovensku ročne prijímajú stovky študentov. Forma štúdia zameraná na výuku v cudzom jazyku láka ambicióznych tínedžerov (či ich rodičov), ktorí v nej vidia „lepšiu“ alternatívu voči klasickým gymnáziám. Výhra je jasná: cudzí jazyk na úrovni rodeného užívateľa jazyka. Eva oponuje, že štúdium na bilingválnej škole nie je len o výhrach. „Práve naopak, koľko mi toho moja škola dala, toľko mi aj vzala.“ Na mysli má najmä fakt, že väčšina z týchto gymnázií je zameraná na prírodné vedy. „Plne som si to uvedomila až v druhom ročníku. Chémia a fyzika naozaj neboli pre mňa. O to viac, keď som sa ich mala učiť v cudzom jazyku,“ vysvetľuje Eva. Z jednotkárky, ktorá sa nemusela doma takmer vôbec učievať, sa razom stala trojkárka, denne tráviaca nad knihami aj niekoľko hodín.
Hlavne dávajte pozor na knihy, slovíčka sa naučíte neskôr
Taký je totiž život na bilingválnych gymnáziách. Študenti sú v dennom kontakte s jazykom, ktorému sa venujú, a rovnako aj s lektormi, zväčša pochádzajúcimi priamo z danej krajiny. Slovenskí študent tak študuje na bilingválnom gymnáziu v rodnej krajine to, čo by inak študoval napríklad v Británii, Nemecku, Španielsku či Francúzsku. „Mali sme francúzske osnovy, niektorých lektorov a samozrejme knihy,“ prízvukuje Eva so smiechom. „Najmä chemikárka nám každoročne pripomínala, ako na ne musíme dávať pozor, že nám Francúzi už druhé nepošlú.“
Každodenný stret s iným jazykom než rodným v človeku zanechá viac, než sa na prvý pohľad zdá. Študent bilingválneho gymnázia žije v priamom strete s odlišným kultúrnym prostredím a pritom nemusí nikam cestovať. „Prvýkrát som si uvedomila, že hovorím a myslím v plynulej francúzštine už niekedy v prvom ročníku.“ Spomína tak na svoj vôbec prvý výlet do krajiny galského kohúta. Plynule hovoriť ale neznamená všetko. „Aj dnes by mi asi chvíľku trvalo vymyslieť nejaký recept vo francúzštine. Na strednej sme sa slovnej zásobe veľmi nevenovali,“ priznáva Eva. „Prírodovedným predmetom sme sa ale venovali až-až,“ hovorí, a na otázku, čo jej študium na bilingválnej škole vzalo, reaguje, „Predovšetkým čas. Tie hodiny učenia sa na biológiu či fyziku, ku ktorým sa už v živote nevrátim, som mohla stráviť učením sa niečoho, čo by bolo pre mňa užitočnejšie. Popri učení sa na všetky tie testy na to ale vôbec nebol čas.“
Eva: Do Francúzska som nikdy odísť nechcela
„To, že študujem francúzštinu na vysokej škole, nie je náhoda. Určite ma gymnázium veľmi ovplyvnilo. Človeku sa nechce zahodiť za hlavu päť rokov tak ťažkého štúdia jazyka,“ objasňuje Eva ďalej ako ju bilingválna škola ovplyvnila. „Na druhej strane, hoci je ťažko predstaviť si to, asi aj keby som bola vyštudovala klasické gymnázium, robila by som niečo podobné ako teraz.“ Okrem francúzskeho jazyka študuje Eva teóriu divadla. „Ideálne by som oba obory nejakým spôsobom prepojila. A ak nie, vždy môžem učiť, to ma skutočne baví,“ zamýšľa sa nad budúcnosťou. Uvažuje tiež o tom, že sa naučí nejaký ďalší jazyk, paradoxne už ale nie románsky. „Ťahá ma to viac na sever, južné krajiny ma vôbec nelákajú,“ objasňuje tak dôvod, prečo nešla po strednej študovať do Francúzska ako niektorí jej spolužiaci. „Ja som vlastne taký slovanský typ,“ prezrádza a zároveň dodáva, že by chcela začať študovať ruštinu.
Úsmevné spomienky má Eva najmä na francúzsku literatúru. „Ionescovho Nosorožca sme preberali už v druhom ročníku. Bez uvedenia do histórie, do kontextu, skrátka sme čítali a komentovali úryvok z diela. Tá kniha bola šialená, nikto z nás ju nechápal,“ smeje sa Eva a spomína, že sa so spolužiakmi na hodinách následne bavili prehrávaním scénok, keď sa postavy drámy menia na nosorožce. „Musím sa priznať, že knižka je to ozaj dobrá. Ale to som pochopila až neskôr a určite nie vďaka hodinám literatúry.“ Na tých sa skôr venovali písomnému prejavu a argumentácii na rôzne témy, než literatúre ako takej. „Za rok sme museli prečítať maximálne jednu knižku,“ prezrádza Eva.
Hoci Eva hovorí ako rodená Francúzska, nejaké resty jej ešte ostali. „Vždy, keď píšem „qu’est-ce que c’est,“ musím si to hláskovať a následne kontrolovať, či som to dobre napísala. Po toľkých rokoch! A pritom je to veta hádam z prvej lekcie francúzštiny,“ priznáva s predstieraným rozhorčením Eva. „Na druhej strane, Kunderu čítam najradšej vo francúzštine.“ Napriek piatim rokom tvrdého drilu, nocí strávených nad učebnicami a často aj pocitom hnevu a preplakaným chvíľam, Eva dodáva, že príhláška podaná v roku 2007 možno nebola zlým rozhodnutím. „Neviem s istotou povedať, či by som konala rovnako, keby som vedela ako taká škola funguje. Minimálne by som nad tým ale aspoň rozmýšľala,“ priznáva napokon. Okrem francúzštiny ju totiž bilingválne gymnázium naučilo ešte jednu vec – byť empatická. „Ten pocit spolupatričnosti a súcitu s človekom, ktorý chodil na bilingválnu školu, či už francúzsku, španielsku alebo nemeckú, asi nikdy nezmizne,“ smeje sa Eva.
