Gesú je ich jediný domov. Stovky imigrantov prichádzajú do Bruselu s vidinou lepšieho života. Tu je ich štartovacia čiara a v mnohých prípadoch aj cieľová.
Pár minút jazdy metrom od budovy Európskeho parlamentu v Bruseli, sa nachádza Gesú. Dvere na nenápadnej budove na seba upozorňujú len malým nápisom a mnohými grafitmi navôkol. Farby sa linú od dvier po stenách, chodbami pokrytými rozbitým sklom. Nápismi o sebe dávajú vedieť ľudia, ktorí veľa iných možností realizácie nemajú. Budova, ktorá je svojím katastrofálnym stavom na pokraji existencie, je azylom pre desiatky ľudí. Občas sú bez vody a občas bez elektriny. Gesú je v ich životnej situácii jediný domov, ktorý si môžu dovoliť.
„Hovoríte po slovensky?“ usmieva sa na mňa statný mladý muž a podáva mi ruku. „Som Pavol, zoznámim vás s rodinou. Budú sa tešiť, že počujú rodnú reč,“ hovorí a z neďalekého bytu zvoláva ostatných členov rodiny. Eva, matka nieko.phpľkých detí si ma nesmelo obzerá, ale hneď ako počuje prvé „Dobrý deň“ po dlhom čase, usmeje sa. „Prišli sme sem za lepším životom,“ vysvetľuje jej manžel a pozýva nás na kávu. K nim domov.
Do Gesú som sa dostala ako účastníčka foto seminára organizovaného pod záštitou European Youth Press. Spolu s kolegom Ernestom sme do Gesú prišli mapovať tému migrácie. Rodina pani Evy žije v dvojizbovom „byte“. Vodu na kávu doniesli mladšie deti vo vedierku, nevedno odkiaľ. „Zo Slovenska sme odišli, dom nám nechali zbúrať. Čo sme mali robiť? Teraz žijeme z toho, čo nájdeme v smetiakoch,“ vysvetľuje hlava rodiny. Keď sa pýtam na prácu, iba mávne rukou. „Učíme sa francúzsky, ale nikto nám prácu nedá. Či tu alebo na Slovensku, všade sme čierni,“ konštatuje bez emócií.
Slovenských Rómov je v Gesú mnoho. Aj v iných centrách pre imigrantov v Bruseli, ako sa dozvedám od dobrovoľníčky Sáry. Opúšťajú domov proti svojej vôli a hľadajú šťastie inde, pretože „na Západe je lepšie.“ Na Západe je ale rovnako. Deti prisťahovalcov sa síce učia jazyk, chodia do školy, ale domáci na nich neraz poštvú psy, ak sa chcú hrať na komunitnom ihrisku.
Gesú poskytuje domov mnohým ľuďom. Slovenským a rumunským Rómom, prisťahovalcom z Maroka, umelcom, squaterom a ďalším. O Gesú vlastne neviem nič. Strávila som tam jeden deň a po roku si prezerám fotky a uvedomujem si, čo vo mne návšteva azylu zanechala. Stretla som len jedinú rodinu, nazrela na Gesú len z jediného okna. Videla som deti, ktoré sa naháňajú po dvore, z hromady smetí si urobili vlastné ihrisko. Učia sa vonku na lavičkách a neustále odbiehajú za kamarátmi do domčeka na strome či kopať do lopty. Smejú sa napriek tomu, že majú blato až za ušami. „A čo keď iný domov nemáme?“ pýta sa ma Eva.
